Južný Sudán, časť 1., Cesta k Mundari
Odkedy som sa pred rokmi dostal k článku dokumentujúceho prírodné kmene Južného Sudánu, nevedome som sa už vtedy rozhodol, že tam vyrazím. Samozrejme, bez žiadneho konkrétnejšieho plánu. Vtedy mi stačila túžba byť myšlienkami na mieste, a stať sa aspoň na chvíľu ich súčasťou. V období , kedy takmer celý svet zasiahla pandémia, som času k plánovaniu nových ciest mal odrazu omnoho viac. V listovaní starého časopisu sa opäť dostávam k dokumentárnemu článku a myšlienke cesty do Južného Sudánu. Snažím sa nezaháľať . Nájsť ale spoľahlivý kontakt a ľudí na takéto cesty nie je nikdy jednoduché. Mojou jedinou výhodou je, že komunita cestovateľov vyhľadávajúcich takéto cesty, je na Slovensku pomerne stále malá.
Kontaktujem kamaráta Ivana Bulíka s ktorým sa poznáme z dávneho stretnutia v Addis Abeba. Keďže sa sám pokúšal dostať sa do Južného Sudánu už 8x, myšlienka ho okamžite nadchla. Rozvíjam teda komunikáciu ohľadom povolení potrebných pre vstup do krajiny, Ivan dopĺňa náš tím o 3 člena.
Papierovanie medzičasom nabralo taký spád, že správy a maily rátam na stovky. Cestovať začínam už doma. Vstupné povolenia, víza, foto-permity, preukazy, presné detaily našej cesty, mapy, presuny, prenájom auta, očkovania. Všetko je to len obraz toho, do akej krajiny sa chystám. Je potrebné hlásiť každý krok. Z politickej nestability a nedávnych ozbrojených konfliktov tu človek pocit bezpečia nadobudne len veľmi ťažko. Všetko to podčiarkuje akési Africké prekliatie. Tým je pre Južný Sudán a okolité štáty, nerastné bohatstvo. Nepomer medzi tými, ktorí na čiernom zlate bohatnú a zvyšnou časťou je nepredstaviteľný. Ja som však už blízko a nikto z nás za pohodlím a pocitom bezpečia necestuje. Nečakám ani kultúrny šok, skôr to, s čím ma prekvapia pri príchode. Som v Afrike, najmladšom štáte sveta kde okrem korupcie nefunguje nič. Cestou z letiska absolvujem prvú prehliadku Juby. Míňam desiatky plne ozbrojených áut, ktoré tu strážia každú jednu vládnu budovu či veľvyslanectvo. Odfotografovanie čohokoľvek, čo patrí vláde sa tu trestá väzením. Vraj až na 2 roky.
V hlavnom meste Južného Sudánu - Jube sa zastavujem len krátko, kvôli vybeveniu vstupných povolení.
Mne sa však všetky tie hodiny strávené organizovaním expedície javia ako veľké pozitívum. O mojom presnom pláne sa však dozvedám až v Jube, hlavnom meste Južného Sudánu. Hľadám kompromis medzi oblasťami, ktoré by som rád videl a miestami, kde je cestovanie stále bezpečné. K tomu všetkému ako povzbudenie, úsmev miestnej pani, ktorú rozosmialo, keď som jej oznámil, že som turista. Tých tam vraj už dlhé roky nevidela.
Takto naladení sa s mojimi súputníkmi presúvam po nespevnenej prašnej ceste na sever od hlavného mesta. K prvému kmeňu našej expedície - MUNDARI.
Nič nevyjde nazmar. Každe ráno sa zozbiera trus, ktorý spolu s popolom používajú ako ochranné antiseptikum.
Antiseptikum hlavne pre zvieratá. Pracne zozbieraný trus naukladajú na kopy a vždy popoludní zapália.
Len ťažko by si hľadal oddanejších pastierov. Súžitie s dobytkom a starostlivosť oň, je pre kmeň Mundari životným štýlom. Všetok čas sa tu podmieňuje dobytku. Veľkému rohatému plemenu Ankole-Watusi, známemu ako "dobytok kráľov". Je skoré ráno, zobúdzam sa v kmeni. Na vyvýšených, asi meter vysokých provizórnych stavbách z pokrivených konárov sa so mnou zobúdzajú prví obyvatelia kmeňa. Nad ich hlavami visia neslávne známe samopaly Kalashnikov, nijako ma to neznepokojuje. Miestny už o mne vedia. Sprievodca, bez ktorého by som sa v kmeni nepohol, ich už o mne informoval. Snažím sa pôsobiť nenápadne. S bielou pokožkou je to však naozaj ťažké, nezostávam bez povšimnutia. Moja prítomnosť ich našťastie veľmi nezaujíma. Kľučkujem medzi tisíckami kráv (vraj ich bolo na mieste približne 4000!)a sledujem pastierov oddávajúcich sa ranným rituálom. Jedným z nich je aj kúpanie sa v kravskom moči. Amoniak nachádzajúci sa v moči je ich akýmsi prírodným odfarbovačom. Preto je úplné bežné, stretnúť v kmeni černochov s ryšavými vlasmi.
Prírodný odfarbovač mužov a chlapcov kmeňa Mundari.
Dni sú tu naozaj dlhé a ranný odchod k pastvinám vyprázdnil kmeň od dobytka. So mnou tu zostala len hŕstka detí a žien. Vymieňame si vzájomné úsmevy, sympatie sú nepochybne na oboch stranách. Deň trávim pod hustým mangovníkom, ktorý ma chráni pred silným slnkom. K obedu sa dnes výnimočne podáva kozie mäso. S údivom pozorujem, ako celý ten proces prípravy zvláda malý chlapec. Tenké zakrvavené ruky obratne narábajú s mačetou ako ruky profesionálneho mäsiara. Nazmar nevyjde ani najmenší kúsok. Spracovať tu dokážu úplne všetko. Fascinuje ma ich šikovnosť.
Mundari sú jednoducho neprehliadnuteľní. Vysoké štíhle telá mužov i žien si nemožno zameniť s inou kmeňovou príslušnosťou. Od všetkých spomedzi 65 kmeňov ich možno odlíšiť hlavne typickým trojitým symetrickým vzorom jaziev pripomínajúci písmeno V, ktoré zdobia čelo takmer každého príslušníka kmeňa.
Ranný odchod obrovského stáda k pastvinám.
Tenké zakrvavené ruky obratne narábajú s mačetou ako ruky profesionálneho mäsiara. Nazmar nevyjde ani najmenší kúsok. Spracovať tu dokážu úplne všetko. Fascinuje ma ich šikovnosť.
Kmeňovú príslušnosť žien Mundari si nemožno zmýliť.
Pred horúcim slnkom sa skrývam pod hustým mangovníkom.
A vo vode s miestnymi mužmi.
Úlohy sú rozdelené pre úplne všetkých. Tí najmenší sa starajú o teliatka.
V období sucha je tu zem veľmi horúca. Nielen zo silného slnka ale aj z neustále horiaceho kravského trusu. Ten vždy obyvatelia kmeňa každé ráno nazhromaždia a nechajú ho počas dňa vysušiť. Popoludní, pred príchodom stád z pastvín ho zozbierajú a vytvarujú akési provizórne pyramídy, ktoré neskôr zapália. Dym z horiaceho trusu je tak intenzívny, že dokážem dýchať len pomocou šatky. Pôsobí však ako výborné ochranné antiseptikum. Všetko tu má svoju logiku. Popol navyše spolu s prachom využívajú ako ochranu pred silným slnkom. Nielen pre samých seba ale hlavne pre dobytok. Vidieť celú tú starostlivosť ako niekoľkokrát denne vtierajú zmes popola a prachu do chrbtov tak veľkého množstva dobytku, len aby ho ochránili pred nepríjemným hmyzom, je obrovským zážitkom. Zmes povaľujúca sa po zemi mi sfarbila nohy na nepoznanie, košeľa už dávno presiakla potom. Som tu, plne vžitý s kmeňom, užívajúc si spoločné bytie. Takto som si to predstavoval.
Zbrane, s ktorými sa nebojuje.
Vidieť celú tú starostlivosť ako niekoľkokrát denne vtierajú zmes popola a prachu do chrbtov tak veľkého množstva dobytku, len aby ho ochránili pred nepríjemným hmyzom, je obrovským zážitkom.
Kulisy sú tu tak úžasné a zároveň reálne, že stále cítim atmosféru toho miesta. Miesta, kde je dobytok naozaj všetkým! Symbolom postavenia v kmeni, akousi formou meny pri obchode, veľkosťou vena pri hľadaní si manželky či dôvodom ochrany a vlastnenia toľkých zbraní. Ako sa dozvedám, Mundari neradi bojujú. Ich zbrane slúžia len na ochranu pre nich tak cenného dobytka. Ten však budú vždy brániť za každú cenu.