M U S T A N G | N E P Á L
Bol ešte studený február, keď som sa prvýkrát stretol s Michalom. Ja som nevedel o ňom, že mu Mustang zostal v pamäti z minulého roku, a on o zas o mne, že ho mám v hlave od svojej poslednej návštevy Nepálu. Čiže dlhých 5 rokov. Netrvalo vôbec dlho a dali sme nezáväzne dokopy ďalší cestovateľský plán. Nezáväzne ešte s ďalšími 6-7 ľuďmi. Ale poznáte ten prípad (click), keď je potrebné vybaviť si voľno, kúpiť letenku a zrazu je všetko tak komplikované. My sme však výhovorky nehľadali. Po tom ako mi padla návšteva Afriky sme sa s Michalom definitívne rozhodli navštíviť Mustang. Pre oboch z nás to bola druhá výprava do Himalájí.
Dôvodov a inšpirácií navštíviť toto “zakázané” kráľovstvo sme mali viacej. Chceli sme sa vyhnúť “masovej” turistike, priblížiť sa životu miestnych ľudí a okúsiť aspoň kúsok kultúry. Zakázané aj preto, pretože Nepálska vláda ešte aj v súčasnosti reguluje počet návštevníkov tohto najvyššie položeného kráľovstva. Zo štatistík, ktoré vedú na check-pointoch som zistil, že som bol druhým Slovákom, ktorý v poslednom roku navštívil túto oblasť.
Pár všeobecných Informácií:
hlavné mesto: Lo Manthang
oficálny jazyk: tibetčina, nepálčina
kráľ: Raja Jigme Dorje Palbar Bista (v podraí 25. Mustangský Kráľ)
rozloha cca: 2,020 km2
Jomson → Kagbeni
Plán cesty sme ako inak odštartovali v Kathmandu. Odtiaľ sme sa ešte dvomi vnútroštátnymi letmi presunuli cez Pokharu do Jomsonu. Tam sme absolvovali vstupnú prehliadku a už po vlastných sme sa vydali údolím rieky Kali Gandaki. V Kagbeni nás zastihlo neskoré popoludnie, a ako to už na Himalájskych trekoch býva, večere bývajú veľmi krátke. Preto sme už o 20:00 boli zalezení v spacákoch. S myšlienkami na najbližšie dni sme zaspávali spolu s výhľadom na Nilgiri (7061m.n.m.). Kvôli nej sme si aj ráno privstali. Vidieť prvé lúče na Himalájskych velikánoch je vždy veľkým zážitkom.
Kagbeni → Tsele
Z Kagbeni sme to v prvý deň nášho oficialného pobytu v hornom Mustangu mail naplánované do dedinky Tsele. Cestovať na “vlastnú päsť” ma svoje výhody. Tou hlavnou je iste, že si plán cesty zostavujete sami. Nikto vás nenaháňa aby si dodržal nejaký vopred určený harmonogram. Preto sme aj my šetrili energiou a do Tsele vyrazili pomalým tempom. Krátko popoludní sme spozorovali náš cieľ. Po prebrodení Kali Gandaki sme sa s riekou rozlúčili, a asi po siedmych hodinách sme dorazili do Tsele. Dedinky asi s dvadsať domčekmi. Na miesto, kde nemusíš čakať, že ti niekto zavolá alebo napíše. Mobilný signál sme stratili už dávno a na wifi sa pýtať nemusíš. Bez hlučných áut ktoré by narušili to ticho a čistotu tohto magického miesta.
Kagbeni → TseleTsele → Sayanbochen
Na druhý deň ráno sme z výšky 3010 m.n.m. vyrazili smer Sayanbochen. Ráz krajiny sa dosť menil. Naberáme výškové metre a dno Kali Gandaki sme vystriedali za putovanie vysokohorskou púšťou. Cez osadu Chhusang sme sa presúvali ďalej. Veľkú časť treku som putoval sám. Hlavne preto, že sme s Michalom mali rozdielné tempá, a tým druhým, lepším dôvodom je minimum turistov. Denne som ich stretol nie viac ako 5-7. Drahý permit je predsa len dôvodom, prečo sa Mustang stále vyhýba masovému turizmu ako napr. z oblasti Annapurny alebo Mt. Everestu. Náš denný režim sa nijako špeciálne nemenil. čo sa menilo boli výhľady na úžasné scenérie. Hlboké rokliny striedali miestami monotónne úseky po horských cestách. V obrovských diaľkach bolo možné zhliadnuť modlitebné chorteny. Vlajky v piatich farbách viali takmer všade. Do Sayanbochen som prišiel ako prvý. Vtedy ešte svietilo ostré vysokohorské slnko. V celom Mustangu nás čakali príjemné teploty. Vo výškach cez 3600 - 4300 m.n.m. bolo tých priemerných 25°C veľmi príjemných. Avšak pocitovo bolo omnoho chladnejšie kvôli veľmi silnému vetru. Sayanbochen je asi najmenšou osadou v Mustangu. Okrem 3 jednoduchých hotelíkov tu nenájdete nič. Preto všetko čo sme po príchode spravili bolo, že sme si dali originálne Tibetské pivo Lhasa :)
Sayanbochen → Ghami
Do Ghami to bola skutočne prechádzka. Asi najkratší deň počas nášho putovania. 4 hodiny sme zvládli v pohodovom tempe a obed sme si už dali v Ghami. Veľa som o Mustangu videl a čítal ale to, čo som zažíval každý deň bolo omnoho silnejšie. V stredne veľkej dedine by si každý fotograf prišiel na svoje. Chortenov pribúdalo, krásne zvráskavené tváre striedali miestami až gýčovo nádherné panorámy ázijských hôr.
Sayanbochen → GhamiGhami → Tsarang
Tsarang je vraj po hlavnom meste kráľovstva druhou najväčšou dedinou. Na vyvýšenine sa už z diaľky vynímal červený kláštor miestnych mníchov. Ten sme sa rozhodli spolu s Michalom popoludní navštíviť. Mníchov sme tam teda moc nestretli. O to väčšiu radosť nám spravili modliace sa ženy odeté v tradičných krojoch s modlitebnými mlynčekmi v rukách. Na nádvorí kláštora sme ich stretli niekoľko desiatok. Fotka za fotkou, úsmev za úsmevom. V batohu som vždy okrem zrkadlovky mal so sebou aj instantný fotoaparát - polaroid. A to bolo to, čím som si ich získal - tlačené fotky. Bez čakania, na mieste. Oto - moto - foto. Veta, ktorou ma vyzývali aby som ich zvečnil. Teraz neviem, či na naše šťastie alebo ich nešťastie som mal už len posledných osem fotiek. Tvári na fotenie však niekoľko desiatok, fotiť sa chceli odrazu všetci. Našli sa aj také, ktoré sa stihli v tom zhone preobliecť :). V každom prípade sme si fotenie na dvore kláštora veľmi užili. Radosť z vytlačených fotiek bola obrovská. Myslím, že tak ako sme to mail v pláne, zblížiť sa s miestnymi ľuďmi sa nám dokonale podarilo. Rozlúčili sme sa Tibetským Tashi Delek a s obrovským zážitkom sme sa pobrali opäť do ulíc Tsarangu. Večery v Nepále sme si krátili rôzne. Ja napríklad aj nočným fotením. Kde inde na svete by sa dala fotiť lepšie mliečna dráha ako na miestach, kde nedopadá žiaden svetelný smog. Výšky cez 4000 m.n.m. boli na to ideálnym miestom.
Tsarang → Lo Manthang
Sme tu! Po šiestich dňoch pochodu sme dorazili do hlavného mesta kráľovstva Mustang. Boli to zvláštne pocity. Miesto, ktoré mate roky v hlave a zrazu sa tam ocitnete. Z Tsarang-gu sme to mali naplánované na necelý 5 hodinový pochod. Do Mesta Lo vedie doslova vysokohorská púšť. Jemný piesok sme mali úplne všade. V skvelej nálade za slnečného počasia sme začali nasávať atmosféru tohto mystického miesta. Uličky vydláždené okrúhlymi kameňmi, všade prítomné chorteny a modlitebné mlynčeky. Všetko to tam malo svoju atmosféru, všetko akosi do seba zapadalo. V úzkych uličkách možno stretnúť okrem starších ľudí aj množstvo detí. Ako sme sa dozvedeli, mnoho mladých ľudí tam už nežije. Vraj pracujú v zahraničí alebo študujú v Kathmandu. Podmienky pre život sú tam naozaj drsné. Vo výške 3700 m.n.m. sa toho moc neurodí. Preto takmer v každom dvore bolo možné vidieť dobytok. Deň sme strávili celý v meste. Popoludní sme navštívili miestne the Monastic Museum. Mnoho Budhových právd zobrazovali všetky možné symboly. Sochy, Masky, odevy, veľké množstvo rôznych modlitebných predmetov a hlavne nástenné mandaly. Om - mani - padme - hum sa nieslo všade navôkol. Z Lo Manthang-u sme sa nikam neponáhľali a rozhodli sme sa ostať ešte deň v tomto krásnom meste. Samozrejme nie na hoteli. Vybrali sme sa do okolitých osád smerom k Tibetským hraniciam. V tento “oddychový” deň sme nemali v pláne robiť žiadne veľké prechody, ale to sme ešte netušili, že osada do ktorej sme si to namierili je vzdialená 4 hodiny pochodu v jednom smere. A to nás ešte čakala cesta spať. Prišli sme až na úplný koniec. Do poslednej osady odkiaľ nevedú už žiadne horské cestičky. To čo sa pred nami rozprestieralo boli len nekonečné Tibetské hory. Počasie nám prialo, niekedy bolo však až priveľmi horúco. Pohybovať sa v nadmorskej výške cez 4000 m.n.m. pri teplote 30°C niekoľko hodín dá človeku naozaj zabrať. Krátko sme si oddýchli, navštívili 4000 rokov starú jaskyňu pôvodných obyvateľov Mustangu, a cez tie, cestou doposiaľ najzaostalejšie osady sme sa vybrali spať.
Lo Manthang → Dhakmar → Ghami
Rozlúčili sme sa. Lo Manthang ostane v nás navždy. Mystické mesto s úzkymi uličkami, usmiatými obyvateľmi, množstvom chrámov a budhizmom tak silným, že ho cítiť na každom kroku. Mesto sme opustili skoro ráno. Cez sedlo vo výšky 4300 m.n.m. sme sa presúvali zelenými údoliami. V pláne sme mali dôjsť do dedinky Dhakmar, ale keďže sme mali časovú rezervu, pokračovali sme ďalej. Ja som k Dhakmar prišiel ako prvý. Zvyšnú hodinu, ktorú som čakal na Michala som strávil na vyvýšenina nad dedinou. Sedel a vychutnával som si tu nádheru ktorá sa podo mnou rozprestierala. Do Ghami sme sa už vôbec neponáhľali. Pamätám doteraz ako sme sa často bavili o tom, čo si dáme na večeru. Pokračovali sme vo vegeteriánstve, takže skvelým Dal - Bathom sme nemohli nič pokaziť.
Ghami → Zhaite → Gelling → Syangbochen
Náš cieľ bol opäť Syangbochen. Tentoraz ale už na ceste späť. Trasu sme si plánovali sami, takže sme to zobrali pre nás cez nové osady Zhaite a Gelling. Tam sme mali pôvodne v pláne prespať, ale byť 3 hodiny na treku by sa nám nerátalo. Namierili sme si ti teda do vzdialenejšieho Syangbochen. Presne do tej istej osady s tromi hotelíkmi. Počasie sa cestou pokazilo, ale snáď ani hustý dážď by nás neodradil od nášho plánu. Motivácia bola silnejšia. Popoludní sme si to vyšliapali na vzdialenú rozhľadňu. Na vrchole silno fúkalo, ale práve silný vietor nám pomohol. Rozfúkal oblačnosť a my sme mali celý Mustang ako na dlani. Z výšky 3950 m.n.m. sme videli od vstupnej dediny Kagbeni takmer až do mesta Lo Manthang.
Syangbochen → Samar → Chhusang
Za hmly sme sa rozlúčili so Syangbochen a vydali sa nazad. Všetky panorámy boli ponorené do šedej oblačnosti, takže cesta ubiehala rýchlo. Tých 6 hodín v nohách sme brali už ako prechádzku. Cez Tsele a Samar až do Chhusangu. Tam sme zakotvili predposledný večer nášho pobytu v hornom Mustangu. Spať sa išlo skoro, keďže nás nasledujúci deň čakalo 1000 metrové prevýšenie.
Chhusang → Muktinath
Posledné stúpanie sme zvládli výborne. Deň ku dňu sa nám šliapalo čoraz lepšie. Z Chhusangu sme vyrazili ešte pred siedmou. Stúpali sme opäť morským dnom cez nádherné zelené políčka miestnych obyvateľov. Skalné úseky sa striedali s hlbokými dolinami a zvetrané kolmé steny nám skrášľovali stúpanie. V diaľke sme spozorovali sedlo a my sme vedeli, že sa musíme rozlúčiť. To bol totiž posledný deň “skutočného” Mustangu. Za obzorom nás čakal Muktinath. Horské mesto, cez ktoré vedie aj Annapurna circuit trek. Veľa hotelov a ešte viac turistov. Tam sme sa rozhodli prenocovať aj my. Pred našim posledným trekovým dňom.
Muktinath → Jomson
Ráno sme sa zobudili s výhľadom na Dhaulagiri - Biela hora. (siedma najvyššia hora sveta, 8167 m.n.m.). Jeseň tu v Himalájach bola v plnom prúde a výrazné žlté farby stromov nám spríjemňovali zostup. Tých 1000 výškových metrov z predošlého dňa sa strácali veľmi rýchlo. Z výšky 3800 sme sa pre mňa pôvodnou trasou ako pred piatimi rokmi presunuli do Jomsonu. Do toho malého mestečka s ešte menším letiskom. Posledný úsek cesty sme si ako je v najhlbšom údolí sveta známe, odšliapali v koryte Kali Gandaki za strašne silného vatra. Piesok škrípal medzi zubami. Presne to bola ta správna chuť!
Jomson → Pokhara
Asi jeden z najdobrodružnejších dní v našich životoch. Posledný večer začalo pršať, a s predpoveďou to na najbližšie dni nevyzeralo veľmi dobre. Verili sme však. Ale len dopoludnia druhého dňa, keď nám asi 20 minút pred odletom oznámili, že lietadlo, ktoré sme videli odletieť bolo v ten deň posledným. Variant bolo viac. Počkať na lietadlo do budúceho dňa (bez záruky, že poletíme), ísť miestnym autobusom alebo naplniť džíp a premiestniť sa do Pokhary na štyroch kolesách. Nám sa džíp našťastie naplniť podarilo, a tak nás čakala už “len” jedenásť hodinová cesta. Kilometre ubúdali a posádka v zložení celkovo ôsmych ľudí 4 rôznych národností sa zabávala. Cestovali sme korytami vyliatych riek, rozbahnenými cestami a dolinami, kde bolo miestami lepšie privrieť oči. Výhľady z okna auta do hlbokých dolín na dne, ktorých hučala obrovská masa vody zvyšovali tep. Psychicky sme to ustáli. Kto sa však rosypal bol náš terénny Land Cruiser. Zlomená náprava pridávala na zážitku :) Na šťastie sme nezaháľali a ani nie po necelej pol hodine sme cestovali ďalej. Jednoducho sme si chytili stopa. Už nie osem, bolo nás desať. Zapadnutia a čakania na zapadnuté autobusy, ktoré vás nepustili pred seba sme už nerátali. Bolo veselo. Stále sme verili! Druhým džípom sme sa pri priemernej rýchlosti asi 15km/h dotrmácali do Beni. Len potiaľ nás totiž bol ochotný zobrať náš stop. Bol už večer a od Pokhary nás delil ešte kus cesty. Hľadali sme ďalej. Na veľkom parkovisku, od auta k autu. ale v ten deň sme mali naozaj šťastie. Narazili sme na chlapíka ktorý viezol svojho kamaráta do Pokhary. Samozrejme sme nazaváhali, a to sa nám ešte podarilo zjednať cenu. Cestou sa husto rozpršalo, ale Pokhara sa približovala. Pred necelou polnocou sme konečne boli na mieste. Hladný asi ako nikdy, ale za to stále plný energie. Ráno sme sa už zobudili na hoteli. Výhľad nám už nerobila veľkolepá Nilgiri (7061 m.n.m.) ale posvätná Machapuchare (6993 m.n.m.). Cestopisov o krásnej Pokhare je mnoho, preto rozpisovať sa o Nepálskych mestách by bolo asi zbytočné.
A čo napísať na záver toho celého dobrodružstva?
Užili sme si to! Každý kilometer v nohách, každú prebrodenú rieku aj piesok, ktorý budeme v batohoch nosiť ešte dlho. Každý nádych ostrého Himalájskeho vzduchu. Na Mustang nezabudneme. Na tu pokoru, ktorá vyžarovala z každej tváre, a na ten úžasný životný štýl. Ten, ktorý im nik nevezme.
›› viac foto z Mustangu
Tashi Delek