J U Ž N Ý    S U D Á N
                                       TÚŽBA PO SLOBODE A NEZÁVISLOSTI

 

Ak by ste v nedávnej histórii hľadali Južný Sudán na mape sveta, neuspeli by ste. K prerozdeleniu dovtedy najväčšej Africkej krajiny, kedy sa juh osamostatnil od vplyvnejšieho severu, došlo totiž len nedávno. Krehký mier sa tu kryštalizoval takmer polstoročie a bol vykúpený miliónmi životov. O krvavej histórii hovoria miestni obyvatelia neradi. Tou krajšou témou sú stále pôvodné etnické skupiny tvoriace väčšinu obyvateľstva juhu. Práve tí si už desať rokov právom píšu svoje novodobé dejiny samostatnej krajiny.

Juba.JPG

Za tradičnou Afrikou v najmladšej krajine sveta

Keď som v minulosti listoval stránkami časopisu a nadchýnal sa nad fotografiami pôvodných obyvateľov Južného Sudánu, nevedome som sa už vtedy rozhodol, že tam vyrazím. Bez žiadneho konkrétnejšieho plánu, stačila mi len túžba byť aspoň krátko mysľou na spoločnom mieste a stať sa na chvíľu ich súčasťou. Myšlienku cestovať po Afrike som však nechal v sebe spať až donedávna. V období, kedy takmer celý svet zasiahla pandémia a k plánovaniu nových ciest mi zostalo omnoho viac času,  dostávam sa opäť k dokumentárnemu článku. Aj keď jeho listy už medzičasom vybledli, moja túžba o to viac zosilnela.  Aktívne hľadám informácie o spoľahlivom kontakte. Tých je, ale pokiaľ ide o Južný Sudán, skutočne málo. Cestovať sa však nechystám sám. Kontaktujem Ivana Bulíka, veľkého nadšenca Afriky, ktorý sa do Južného Sudánu pokúšal dostať už niekoľkokrát. Myšlienka ho okamžite nadchla, a preto rozvíjam komunikáciu ohľadom potrebných povolení pre vstup do krajiny. Papierovanie nabralo taký spád, že správy a maily rátam na stovky. Cestovať začínam už doma. Vstupné povolenia, fotografické či povolenia na pobyt, preukazy s potrebnými očkovaniami, víza,  presné detaily našej cesty, mapy, presuny, prenájom auta. Všetko je to len obraz toho, do akej krajiny sa chystám. Je potrebné hlásiť každý krok. Mňa však neodrádza ani to. Vyrážam!

IMG_5449.JPG

Bez kultúrneho šoku

Hluk podvozku vrtuľového lietadla ma zobúdza z polospánku. Cez špinavé okno míňam pohľadom flotilu nákladných lietadiel a vrtuľníkov mimovládnych organizácií z celého sveta. Pristávam v Jube, riedko osídlenom hlavnom meste Južného Sudánu. Žiaden kultúrny šok nečakám. Skôr to, čím ma prekvapia pri príchode. Som v Afrike, najmladšom štáte sveta, kde okrem korupcie nefunguje takmer nič.

Pred vstupom do letiskovej haly držím v rukách hŕbu dokumentov, ktorá ma má posunúť von z letiska. Predtým sa však musím pretancovať imigračnou a pasovou kontrolou. V preplnenej hale spotených tiel sa totiž cítim ako na tanečnom parkete nočného klubu. Samozrejme, bez hudby a tanca. To všetko mi tu vynahrádza vrava hlučných ľudí. Na klimatizáciu zabudni. Dopravný pás na vyzdvihnutie batožiny tu nenájdeš tiež. Našťastie sa ma s lístkom od batožiny ujíma hneď niekoľko úradníkov a ľudí, tváriacich sa, že nimi sú. Nepochybne s vidinou môjho dolára v ich vrecku. Inštinkt ma ale opäť nesklamal. Lístok som zveril do rúk chlapíkovi s odznakom, a ten mi priniesol môj batoh nevedno odkiaľ. V nepríjemnom dusne prechádzam poslednou kontrolou obsahu batožiny. Pečiatku už nemám dostať kam. Dvomi, pre mňa nečitateľnými znakmi, kriedou napísanými na batohu sa lúčim s týmto letiskovým chaosom.

1. Planeta Mundari.JPG

Zvítanie sa s Jubou

Cestou z letiska absolvujem prvú prehliadku Juby. Sympatický šofér Charles sa mi snaží krátko priblížiť, ako to v tomto rýchlo sa rozrastajúcom meste funguje. A nielen s fotografovaním. To sa neodporúča vôbec. Odfotografovanie čohokoľvek, čo patrí vláde sa tu trestá väzením. Vraj až na 2 roky. To všetko mi vysvetľuje prítomnosť plne ozbrojených áut, ktoré tu strážia každú jednu vládnu budovu či veľvyslanectvo.

IMG_20210304_123509.jpg

Túžba po slobode a nezávislosti 

Nedávne ozbrojené konflikty, kedy sa moc delila medzi arabsko-moslimským severom a kresťansko-animistickým juhom, sú jednoducho neprehliadnuteľné. Medzi týmito dvoma spoločenstvami existovalo už v minulosti akési dávne nepriateľstvo. Arabi zo severu sa snažili udržať si nadvládu nad rozlohou menším a politicky slabším juhom. Násilné zavedenie islamského práva Šaría vyvolalo v minulosti odpor u obyvateľov juhu krajiny. To všetko viedlo k takmer päť desaťročiam trvajúcim občianskym vojnám a miliónom zmarených životov. Opakujúcim sa konfliktom ešte oveľa skôr predchádzali vzbury a povstania na juhu krajiny. Tí, ktorí prežili, prišli o všetko, istoty i domov. Od roku 2005, keď bolo v južnom regióne zrušené islamské právo, je v Sudáne mier. Krviprelievanie ustalo, ale napätie medzi severom a juhom zotrvalo. V neskoršom referende, ktoré sa uskutočnilo šesť rokov po prijatí prímeria, sa definitívne rozhodlo. Od 09. júla 2011 sa tak Južný Sudán stal 54. samostatným africkým štátom a zároveň najmladšou krajinou sveta.

O svoj názor na krajinu sa so mnou podelil môj sprievodca Isaac. Práve s ním som sa  doteraz nepriamo spoznával a zariaďoval všetky potrebné dokumenty k mojej ceste. Rozpráva mi o politike, a ja načúvam len toľko, koľko dokážem uniesť. Smutná história bývalej anglickej kolónie, v ktorej sa dlhé roky nedarilo udržať mier, však pôsobí na mňa v dusnom opare dňa ťaživo. Je nedeľa, a keďže sa nepracuje, času na rozhovor máme dosť. Ja ale radšej dolaďujem posledné detaily pred cestou. Konkrétnu predstavu toho, kam by som rád vyrazil, samozrejme mám. Presný plán cesty sa však dozvedám až na mieste. Hľadáme spoločný  kompromis medzi oblasťami, ktoré by som rád navštívil, a miestami, kde je cestovanie stále bezpečné. Pre tie konkrétne mi stále chýbajú v Afrike toľko žiadané pečiatky.  Tie však už dnes nezískam. Preto mám na pondelkové ráno presný plán. Zatiaľ, čo sa túlam štyristotisícovým hlavným mestom, Isaac sa vybral na príslušné úrady. V skorom ráne si na brehu bieleho Nílu zjednávam od sympatickej panej cenu banánov. Určite si viete predstaviť ten typ charizmatickej veľkej dámy, s farebnou šatkou na hlave, ktorú nemožno nazvať inak ako mama Afrika. Presne s takou tu debatujem. Slov si vymieňame poskromne, pri jej úsmeve ich ale ani veľa netreba. Pozýva ma na komidiu. Vraj tradičnejšie raňajky už v Južnom Sudáne neochutnám. Prehovárať ma preto netreba dlho. Mojím prekvapením však je,  keď zistím, že ide o kozie žalúdky. Na raňajky! Dlho váhať však nemožno, lebo záujem o komodiu je veľký, a spolu s  kvasenou plackou kissra si o chvíľu mastím nielen prsty, ale aj brucho. Pochvaľujú si nielen moji súputníci, ale aj Isaac, ktorý sa medzičasom vrátil so svetložltým dokumentom plným pečiatok. Vraj môžeme vyraziť. Ako rozlúčka a povzbudenie pre mňa, úsmev od veľkej dámy, ktorú rozosmialo, keď som jej oznámil, že som turista. Tých tam už dlhé roky nevidela. Takto naladený zapratávam posledné miesto terénneho Land Cruisera zásobami na najbližšie dni. V samotnej Jube, kde asfaltové cesty stále nie sú bežnou vecou, je auto s pohonom 4x4 takmer nevyhnutnosťou. A nielen tam. Nech už by som sa vybral ktorýmkoľvek smerom, všade sa stretnem s nespevnenou prašnou cestou. Po takej teraz uháňam smerom na sever. V spätnom zrkadle bielej toyoty pozorujem víriaci sa oblak prachu, ktorý za sebou zanechávam.  Bez akéhokoľvek značenia sa čoraz viac strácam na jednej z mnohých identických poľných cestičiek kopírujúcich hlavnú cestu. Schádzam hlbšie, a v krovinatom poraste cítim, ako vzrušenie z blízkeho stretnutia nenarastá len vo mne. Blížime sa totiž k ľudom, o ktorých som toľko čítal a  spoznával ich v predstavách.

IMG_6205.JPG
IMG_6319.JPG

Atmosféra zvítania

Priebeh a atmosféra zvítania zohrávajú dôležitú úlohu pre ďalší osud známosti. Je to pre mňa vždy špeciálny okamih. Rovnako ako aj tu, v kmeni Mundari. Azda najoddanejší pastieri, akých som doteraz stretol. Súžitie s dobytkom a starostlivosť oň, je pre Mundari životným štýlom. Všetok čas sa tu podmieňuje veľkému rohatému plemenu Ankole-Watusi, známemu ako "dobytok kráľov".

Pri vstupe sa pohľadom zdravím s prvými obyvateľmi kmeňa. Na vyvýšených, asi meter vysokých provizórnych stavbách z nerovných konárov, visia nad ich hlavami neslávne známe samopaly Kalašnikov. Nijako ma to však neznepokojuje. Miestni už o mne vedia. Sprievodca, bez ktorého by som sa v kmeni nepohol, ich už o mne informoval. Snažím sa pôsobiť nenápadne. S bielou pokožkou je to však naozaj ťažké, a preto nezostávam bez povšimnutia. Moja prítomnosť ich však našťastie veľmi nezaujíma. Kľučkujem medzi tisíckami kráv, a sledujem pastierov oddávajúcich sa ranným rituálom. Jedným z nich je aj umývanie sa v kravskom moči. Amoniak nachádzajúci sa v moči je akýmsi prírodným odfarbovačom. Preto je úplné bežné, stretnúť v kmeni černocha s ryšavými vlasmi. Dni sú tu naozaj dlhé, a ranný odchod k pastvinám postupne vyprázdňuje tábor od dobytka. Zostáva tu so mnou len hŕstka žien s deťmi a skupina mladých mužov, krátiaca si deň pod hustým mangovníkom. Práve tí určujú môj smer. Sadám si k nim na kus kože a navzájom si vymieňame silný stisk ruky. Človeka s bielou pokožkou stretnú len výnimočne. O to viac má každé podanie si rúk pre obe strany skutočnú váhu. Myslím, že som pre nich príjemným spestrením dňa. Jazykom Bari debatujúc pravdepodobne o mne, ma pozývajú medzi seba na dúšok hustého kvaseného čika. Akúsi miestnu obdobu piva. Aj keď to nie je ľahké, zdvorilo odmietam a snažím sa gestami rúk odbočiť od témy. Našťastie sa tu stretávam s pochopením. A nielen s ním, udivuje ma ich veľkorysosť. Kolujúcou dymiacou fajkou a žltým náramkom, ktorý pristál na mojej ruke ako darček, navodzujú úsmev na mojej tvári.

Jie_4.JPG
Jie_8.jpg

Dobrú chuť

Neviem, či je to mojou prítomnosťou, dnes sa však k obedu výnimočne podáva kozacie mäso. S údivom pozorujem, ako celý proces porciovania zvláda malý chlapec. Tenké zakrvavené ruky obratne narábajú s veľkou mačetou ako ruky profesionálneho mäsiara. Nazmar nevyjde ani najmenší kúsok. Spracovať tu dokážu úplne všetko. Fascinuje ma ich šikovnosť. Okrem ciroku, ktorý vedia chutne pripraviť na niekoľko spôsobov, je neodmysliteľnou súčasťou ich stravy mlieko. Pri takých obrovských stádach ho pijú niekoľkokrát denne. Neraz priamo z kravských vemien. To najlepšie im zostáva vždy na koniec, sladké voňavé mango priamo zo stromu.

5. Ekologická stopa nula.JPG
2. Rituál.JPG
3. Pastýř.JPG

Zmes popola a prachu

Štýl života nie je jediné,  čo Mundari odlišuje od ostatných kmeňov. Neprehliadnuteľné vysoké štíhle postavy veľmi tmavej pokožky, si nemožno zameniť s inou kmeňovou príslušnosťou. Od všetkých spomedzi 65 kmeňov Južného Sudánu ich možno odlíšiť hlavne typickým, trojitým symetrickým vzorom jaziev pripomínajúci písmeno V, ktoré zdobia čelo takmer každého príslušníka kmeňa. Som tu v období sucha a zem tu je veľmi horúca. Nielen zo silného slnka, ale aj z neustále horiaceho kravského trusu. Ten vždy obyvatelia kmeňa každé ráno nazhromaždia a nechajú ho počas dňa vysušiť. Popoludní, pred príchodom stád z pastvín ho zozbierajú a vytvarujú v akési provizórne pyramídy, ktoré neskôr zapália. Dym z horiaceho trusu je taký intenzívny, že dokážem dýchať len cez šatku. Pôsobí však ako výborné ochranné antiseptikum. Všetko tu má svoju logiku. Popol navyše spolu s prachom využívajú ako ochranu pred silným slnkom. Nielen pre nich samých, ale hlavne pre dobytok. Vidieť všetku tú starostlivosť, ako niekoľkokrát denne vtierajú zmes popola a prachu do chrbtov takého veľkého množstva dobytku, len aby ho ochránili pred nepríjemným hmyzom, je obrovským zážitkom. Blúdim tu labyrintom zaprášených chrbtov dobytka a nájsť cestu z neho von sa mi nechce. Zžívam sa s kmeňom. Prašná zmes povaľujúca sa po zemi mi sfarbila nohy na nepoznanie, košeľa už dávno presiakla potom. Kulisy, medzi ktorými kľučkujem, sú také úžasné a zároveň reálne, že stále cítim atmosféru toho miesta. Miesta, kde je dobytok naozaj všetkým! Symbolom postavenia v kmeni, akousi formou meny pri obchode, veľkosťou vena pri hľadaní si manželky či dôvodom ochrany a vlastnenia toľkých zbraní. Mundari však neradi bojujú. Ich zbrane slúžia len na ochranu cenného dobytka. Ten sú ale odhodlaní brániť za každú cenu.

Rozhodujúce slovo nad tým všetkým má náčelník. Toho tu teraz ale nenachádzam. Do kmeňa sa má vraj vrátiť o niekoľko dní. Chcel som sa s ním pozdraviť a poďakovať za spoločné chvíle, ktoré som v jeho kmeni mohol prežiť. Takto som si to predstavoval. S množstvom nezodpovedaných otázok blúdiacich mojou mysľou vyrážam ďalej.

mundari_9.JPG
o.JPG
8. Před západem slunce.JPG

Dotyk bieleho muža

Slnko už dosiahlo zenit a hluk motora spolu so svišťaním gúm uháňajúcich hrboľatou cestou  rozvibrovalo môj sluch. Dusné teplo kolujúce v aute sa blíži k 50°C. Snažím sa ho zmierniť otvorením okna. Neúspešne. Po štyroch hodinách jazdy do Kapoety, ležiacej v juhovýchodnej oblasti Equatoria, som stále len v polovici. K odľahlému kmeňu Jie, kam mám namierené, ma čakajú ešte dlhé kilometre neprehľadným bušom. Bez mladého sprievodcu, ktorý si necháva hovoriť Johnny, by som cestu ním, určite nenašiel. Smerujeme stále viac na sever a v horúcom vetre tancujúcom nad obzorom rozoznávam v diaľke prvé obydlia. Tie sú obkolesené dokonalou ohradou z pichľavých akácií tvoriacich akúsi pomyselnú hranicu medzi jednotlivými osadami. Takých tu nachádzam niekoľko a obísť ich všetky počas dní, ktoré tu mám v pláne stráviť, je takmer nemožné. Najväčšiu radosť z môjho príchodu majú nepochybne deti. Mnohé z nich nahé, ma v desiatkach obkolesili, snažiac sa ukradnúť si pre seba dotyk bieleho muža. Ozýva sa vo mne akási detská radosť. Kráčam osadou ďalej, usmievam sa a vychutnávam si prítomnosť okamihu.

Život v kmeni tu má svoje pevné pravidlá. Zatiaľ čo muži presedia väčšinu dňa pod riedkymi korunami akácií dozerajúc na stáda dobytka, ženy majú na rozdiel od mužov úloh omnoho viac. Pri stavbe tradičného slameného domčeka tukel ich pozorujem, ako si vo vzájomnej harmónií pomáhajú pri kladení strechy z ciroku. Ešte predtým však z neho šikovne zozbierajú malé guľaté semená, a medzi dvomi ťažkými kameňmi z nich dychtivo namelú cirokovú múku. Tá je pre nich neodmysliteľnou súčasťou už beztak veľmi skromnej stravy. V pustej oblasti, kde kmeň Jie žije, je však najdôležitejším elementom voda. Ako sa dozvedám, najbližší prameň je v období sucha vzdialený od osady pätnásť kilometrov. Tú istú dĺžku merajú ženy s 25 litrovými nádobami na hlavách cestou späť. Každý deň! Veselo si kráčajúc, bez náznaku akejkoľvek únavy. Všetky ich stretám odeté do krásnych kožených sukní zdobených tisíckami pestrých korálok, silno kontrastujúcich s ich tmavou pokožkou. Je úžasné  pozorovať tu obdivuhodnú silu. Energiu v nich, z ktorej im okrem obľúbenej fajky ešte vždy zostane kúsok na podvečerný spev. Dnes tomu nie je inak. Spievať sa však ani zďaleka neprestáva. Mesiac dorástol do splnu a rytmické hlasy detí vytvorili okolo veľkého ohniska akýsi imaginárny vesmír. Vesmír, v ktorom čas nehrá rolu a kde energia zo spoločného bytia je pre mňa tak vzácna. Dnes večer som súčasťou tohto všetkého aj ja.

 

Zaspať v predvečer odchodu je takmer nemožné. Prehrabávam sa zážitkami a v mysli zahltenej otázkami rozmýšľam nad zmysluplnosťou svojej prítomnosti. Tu, na tomto mieste, vo svetle ohňa debatujúc s priateľmi dlho do noci si utvrdzujem obraz dôveryhodnosti, s ktorým odchádzam. S presvedčením v  ľudskosť, ktorú mi tu bolo dovolené prežiť a s pocitom poznania a výnimočnosti Južného Sudánu.

IMG_6105.JPG
Jie_9.JPG
Jie_10.JPG
Jie.JPG

Stiahni si Reportáž z Južného Sudánu v Slovenskom jazyku  

Stiahni si Reportáž z Južného Sudánu v Českom jazyku